Áno a musím sa o tento zdrvujúci a neuveriteľný zážitok podeliť aj s vami, ľuďmi. Nepochybujem o tom, že ste si aj vy prežili, čo to v slovenských nemocniciach, no „ochota a rýchlosť“ ošetrenia, s ktorou som sa stretol pred dvoma dňami bola pre mňa nevídaná a nepochopiteľná. 

Začnem pekne od začiatku. Pokúsim sa to dať aj do časového sledu…

Sobota 4:30 ráno ma moja sestra budí kvôli telefonátu od jej erasmus študenta (popri škole sa stará o erasmus študentov, ktorí chodia k nám na Slovensko na jeden semester alebo celý rok) s tým, že jej volal španielsky študent kvôli krvi, ktorá mu tiekla z nosa. Po prebudení samého seba som teda išiel na „miesto činu“ a zazrel zraneného Španiela. 

Cez telefonát sa asi zle pochopili. Študent spadol na zľadovatelých schodoch a mal zodreté obe kolená, lakte, líca, bradu a hlavne nos. Keď ste sa pozreli na jeho nos videli ste až kosť. Bol to nepríjemný pohľad pre oboch a tak sme sa rozhodli okamžite dopraviť ho do nemocnice. Človek by bol povedal, že keď uvidí brány Novej Univerzitnej nemocnice L. P. v Košiciach dostane sa mu „kompletný servis“, teda okamžité ošetrenie zranenia, ktoré podľa mňa a mojej sestry bolo celkom vážne. Podotýkam, že krv sa mu stále valila a pomaly sa míňali aj vreckovky, ktoré rýchlo menili farbu na červenú. 

Pri vstupe do nemocnice sme zbadali pani na recepcii. Spýtali sme sa jej, že kam máme ísť a ona nie veľmi príjemne vyhŕkla niečo v štýle „veď predsa na traumačku“. Keby sme sa jej neboli spýtali, že kde tá traumačka je, tak nemá ani toľko v sebe popísať nám cestu. Dostavili sme sa teda pred dvere traumačky a po 2 minútach klopania a zvonenia sa konečne otvorili dvere a privítala nás zívajúca doktorka (beriem, bolo predsa 5 hodín ráno). Popísali sme jeho príbeh a spýtali sa, čo teraz. Dostali sme znova odpoveď nepríjemným a otráveným hlasom, citujem „veď to musíte ísť na deviate“. 

Po privolaní všetkých výťahov (trvanie cca 5 minút) sme sa dostali na 9. poschodie a s nádejou, že konečne budeme ošetrení sme sa znova dostali na druhý koniec chodby, kde na naše počudovanie nás boli ochotní dokonca už aj prijať. Tento dobrý pocit nám skazila sestrička, keď vyšla a povedala, že sa veci trochu skomplikovali a že je to zahraničný študent, takže sa budú vypisovať nejaké papiere. Odvetili sme „ok ok, len ho vyšetrite, prosím Vás“. Dostali sme odpoveď znova citujem „pán doktor bude dostupný až za takú hodinku, hodinku a pól, maximálne dve!!!“ 

Keď som počul z jej úst dve hodiny, vážne som si začal myslieť, že sme obeťou skrytej kamery. Inak medzi rečou, španielsky študent stále krvácal a na jeho tvári bolo vidieť, že ho to ozaj bolí. 

Dostal som nápad zájsť do druhej nemocnice. Konkrétne do „starej“ nemocnice v Košiciach. Pre istotu sme zatelefonovali a opýtali sa, či majú veľa ľudí na urgentnom príjme. Potešili nás, nemali nikoho. Prišli sme teda na „Urgentný príjem“ ktorý by sa mal premenovať na „príjem za pár hodín“ a dostali sme znova pokyn a inštrukcie ako sa dostať na traumačku… že nás to nenapadlo skôr. Všetko má svoju postupnosť.

Keď sme konečne našli traumatológiu v „starej“ nemocnici, čakáreň bola prázdna a my sme klopali na dvere s veľkým nápisom NEKLOPAŤ. Otvorila nám pani doktorka ( o niečo živšia ako tá v novej nemocnici) a po vyrozprávaní celého príbehu sme sa dočkali len jediného slova – POČKAJTE. Po čakaní 15 minút sa konečne sestra s pacientom dostali dnu. Mimochodom sestra bola zároveň aj jeho tlmočníčka. V priebehu celej tejto komédie sa na jednotlivých oddeleniach našiel jeden človek, ktorý vedel anglicky. Tak toto vyšetrenie trvalo zhruba 30 minút + nejaké rentgény. 

Tu nastal veľký zlom! Dostal obväzy na rany! Presunuli sme sa na ušno, nosno, krčné oddelenie v Onkologickom ústave a užili sme si necelé 2 hodiny čakania na pána doktora. Tu nastal ďalší zlom, bol vybratý sestričkou a obehol tak ľudí, ktorí tam čakali pred ním. 

Na tomto oddelení usúdili, že mu to vedia lepšie zašiť na plastike. Mimochodom na ušno, nosno, krčnom povedali, že má otvorenú zlomeninu nosa! 

Tak sme sa teda presunuli na oddelenie plastiky cca o 9:40. Tam bola čakacia doba asi do 10:40 a po tomto zdĺhavom čakaní sme sa konečne dostali na rad. (lekár vie určiť poradie pacientov aj sám, no nespravil tak a predbehli ho pacienti, ktorí nemali takéto závažné poranenie). Aj to sme prekusli a keď sme sa konečne dostali na rad, doktor na plastike usúdil, že toto on šiť nebude. Po menšom zarazení sme sa spýtali „to fakt?“ odvetil „ano, to nebudem šiť, netreba“. Mal na lístočku od predošlého ušno, nosno krčného oddelenia napísané, že by mal predpísať lieky. On už celkom nahnevane odvetil, že nebude nič predpisovať. 

Človek má len jedne nervy a tie nám už pomaly zlyhávali a dostávali sme mierne tlaky. Španiel to veľmi nechápal, čo sa vlastne deje. Bol neustále niekde posadený, odoslaný na toto a tamto oddelenie a nezmohol sa už ani na slovo. To už asi nikto. 

Po vrátení sa na ušno, nosno, krčné oddelenie sa spýtali prečo sme tu. Dokonca sa nás spýtali ako je možné, že nemáme žiaden lístoček z plastiky! 

Už keď sme si mysleli, že je všetko stratené a dnes sa z tejto nemocnice nedostaneme svitla nádej v podobe schopnej doktorky, ktorá sa rozhodla konečne šiť! Áno čítate dobre, konečne sa mu niekto odhodlal zašiť otvorenú zlomeninu nosa. 

Keď bol pacient na „stole“ proces sa začal. Asistovali 3 sestričky. Po asi 5-tich minútach sa ozvalo od ošetrujucej doktorky „my tu nemáme nožnice“. Išlo o špeciálne nožnice, ktoré musia byť pri šití pacientov, no nazvala ich následne nejakým iným slovom. Poslala ich hľadať sestričky. Tri sestričky. Po 20-tich minútach prišli s tým, že vlastne nevedia, čo majú hľadať!!!! 

Je toto vôbec možné?… No je? 

V tej chvíli moja sestra nevedela, či sa má smiať alebo plakať. Pacient na stole, sestričky zmätené. Našťastie našli sa. Všetko sa zašilo, ošetrenie zaplatilo a konečne sme opustili brány nemocnice. Po úraze, ktorý sa stal 4:30 ráno bol tento chlapec zašitý o 11:30. 

Po tejto skúsenosti som sa veľmi hanbil za naše zdravotníctvo a celý tento systém. Erasmus študent, ktorý sem prišiel študovať medicínu mal „super“ zážitok na ktorý bude asi dlho spomínať…